Po takomto fatálnom autopitevnom výmaze z obchodného registra „zákazníkovho“ povedomia sa možete ísť teda rovno pásť do toho svojho hája a popri meditáciách a makrobiotickej diéte (na inú Vám neostanú prostriedky, ani voľa) chytro začať premýšľať, ako rozbehnúť nový biznis.
Tieto fakty sa nedajú čítať len na titulkách časopisov, či iných zvláštnych periodík, no vidí a ovláda ich i každé priemerne inteligentné dieťa. Stačí, ak so svojim potomkom vojdete ráno do triedy a pár minút zotrváte pri dverách, aby ste mohli pozorovať, čo sa bude diať. Je dosť možné, že uvidíte, ako syn, či dcéra pred začatím prvej hodiny skontroluje svoju desiatu a vymení si ju s niekým, koho mamka nedáva medzi chlieb uhorku. Prípadne uvidíte, že svoju desiatu dáva o desať kíl presvedčivejšiemu spolužiakovi, pre ďalšiu plynulú obchodnú spoluprácu medzi nimi. Ak sa však váš potomok už naučil v biznise dobre chodiť, a teda ho neuvidíte robiť ani jedno, môžete pokojne odísť do práce, je totiž pravdepodobné, že v priebehu prestávky predá svoju domácu úlohu za šunkový sendvič menej zdatného spolužiaka.
Takýto systém sa mi páči, buduje totiž silné osobnosti a zdravú konkurenciu, ktorá nás núti zlepšovať sa v každej sfére života. Problémové je, že tí, ktorí by mali ísť príkladom používajú najviac bočných cestičiek a kľučiek, aby aj za cenu ľudských hláv vymlátili čo najvyšší zisk. Áno, sú to samozrejeme naši „milovaní“, predbiehajúci sa v poslednej dobe o víťaza titulu „najsociálnejší milovaní Slovenska“. Rovnako ako teraz. Káždý z nich si varí svoj v biznis v predvolebnej kašičke a my, ako podstiví zákazníci hltáme horúcu kašu aj so všetkými prídavnými zmesami.
Najsmutenejšie na tejto patetickej snahe našich milovaných je, že si temer všetci sami zarývame do podnebia háčik, a keď drží dosť pevne, zaťaháme za silon, aby nás za to natrhnuté ďasno vytiahli na súš. Všetci sa chceme mať skvele a aj napriek tomu nechávame rozhodovať ľudí, vďaka ktorým platia zákony, zväčšujúce len objemy peňazí, odplavujúcich sa z peňaženiek do dier v site štátneho rozpočtu. To mi evokuje názor, že my Slováci predsa nechceme odísť z pieskoviska a tak sa aj s veľkou časťou EU hráme „Hru na podolympský dlh“. Zvyšujúcim sa dlhom si spokojne zaklincuvávame rakvičku a sypeme na hruď piesok, aby sme si zvykali na grécke pomery (nie však podnebné, ale ekonomické).
Hádam najdesivejším prvkom tohoto trendu je množstvo ľudí, dôverujúcich týmto obchodníckym nezmyslom. „Babky demokratky“, hulváti imitujúci národovcov, vrstva lamentujúca nad padlým socializmom aj rádoby pravičiari obracajúci sa na menej krvavý východ sú proste tu – na nich som si už akosi zvykla. Šokuje ma však iná vec. Niektorým mladým už stihli naše pomery, resp. niektoré inštitúcie (bohužiaľ vrátane výchovnovzdelávacích) urobiť lobotómiu a ja si pripadám ako v komiksovom vydaní „Preletu nad kukučím hniezdom“, dokonca nám nechýbajú ani myšlienkové bubliny (máme predsa bilboardy).
Denne sa rozprávam s ľuďmi a začínam trpieť paranojou z vlastného tieňa. Mnoho mladých talentov, intelektuálov a všemožných skupín obyvateľstva žije blízko, či ďalej, no hlasy tých rozmuných sú z rôznych príčin ticho, respektíve šeptajú, no na pódiách ich hlasy často nepočuť. Namiesto kriku sa ozýva len šum hlasovacích lístkov, ktoré po sčítaní vykazujú čísla podobné tomu, akoby ich zaškrtávali šimpanzy, nie títo inteligenti... Kde to žijeme?
O celej situácii hovorí dokonale môj zážitok. Minule večer som cestou večerným autobusom mala možnosť vidieť skvostný obraz mesta. Luna v splne nad nevkusným červeným kovovým nápisom „Autobusová stanica“, osvetleným svetlom režimom zabudnutých lámp. A presne taký je aj náš štát. Plný talentov a šikovných mladých ľudí, ktorí sú utopení v predvolebnej propagande na štýl pompézneho prvomájového pochodu, usporiadaného 20 rokov po páde komunizmu. A vtedy som si uvedomila, v čom majú tie mladé zblúdilé duše problém. Tie lampy osvetľujúce plastiku na stanici sú ako lampa svietiaca na makadamové jadro krajiny. Problémom je, že makadamovému podkladu sa dostalo zatiaľ iba štrkovej prikrývky.