"Problém? Kde?" Opýtal sa chlapík a dlaňami si chránil tvár

Autor: Daniela Mužíková | 2.5.2013 o 22:36 | (upravené 2.5.2013 o 22:51) Karma článku: 4,71 | Prečítané:  699x

Nádych, výdych a potom znova. Všetko po tme. Počuť iba ako sa pomalé hlboké dýchanie derie z hlienmi upchatých nozdier. Nádych, výdych. Zapraskanie postele, šuchot obliečok. Drevený rošt kvíli na raty, ako by držal dospelého pštrosa. Niečo z postele nahlas zafuní, odkašle, zamliaska, následne utíchne. Nádych, výdych.

Dych sa zrýchľuje a splytčuje, ako pri fyzickej námahe. V tesnej blízkosti počuť rýchle šľapaje, gumený zvuk vsuviek, zanechávajúcich rýchle stopy na prašnom chodníku. Všetko po tme. Z neurčitých zvukov vyrážajú kontúry hromadného úniku. Mnoho vzdychov, hlasné a plytké nádych, výdych. Krik, plastový zvuk výmeny batérie, vzlyky, buchot mnohých párov nôh dopadajúcich na neudržiavanú cestu. Odkiaľsi zaznie ženský vreskot, okamžite početná streľba. Krátky výkrik do tmy, tiché, o to rýchlejšie šľapotanie, bzukot videopásky. Ktosi sa blíži. Rázny mužský hlas, streľba, výkriky bolesti, detský plač, výkriky zdesenia, vzďaľujúci sa sypot, ticho.

Tma. Mohutná mužská postava sa strhne zo spánku a posadí sa na vŕzgajúcej posteli. Nahlas funí. Mäsitými chrbtami rúk si utiera spotenú tvár. Chvíľu sa díva do tmy, odchádza z miestnosti v látkových papučiach, aby vo vedľajšej izbe vypol televízor, ktorý ho nenechá spať. Na obrazovke sa na sekundu zjaví telo človeka v červenom habite nadnášané na plytčine, tmavá obrazovka.

 

 

V dvetisícôsmom sa istý Dán pokúsil ukázať civilizovanému svetu, ako málo sme civilizovaní. Barmský videožurnál je svedectvom zverstiev, ktoré v tejto k Číne priviazanej krajine pácha vojenská junta. Krvácajúce Mjanmarsko však mnoho civilizovaných odberateľov ázijských výrobkov za dobré ceny neupútal. V kine film videlo iba zopár tisíc ľudí, ktorými ale musel nepekne zamávať.

Vysielanie z krajiny je protizákonné a dodržiavanie tohto zákazu sa vymáha veľmi dôsledne. O dianí v krajne informuje iba ilegálna sieť novinárov, riskujúcich pre pár sekúnd na očiach sveta život. Ich príspevky však nie sú samoúčelne brutálne. Vyše päťdesiatmiliónovou Barmou tečie veľa krvi a o preživších sa snaží bieda s kosou. Málokto o tom ale vie a málokoho to zaujíma.

V tridsaťmiliónovom Iraku po odchode zahraničných vojsk úradujú etnické a náboženské nepokoje. Nezmyselná úmrtnosť dosahuje odporné rozmery a dianie v krajine zvlčelo ďaleko za hranice občianskeho konfliktu. Reakciou vlády je pozastavenie licencie pre desať lokálnych televízií (blízkych Sunnitom), ktoré poskytovali svetu informácie z vnútra, vrátane al-Džazíry. Údajne televízie nepokoje povzbudzovali, pravdou je, že o krajine šírili „nepravdivý negatívny obraz vo svete“. (...Tma)... Irak sa uzatvára. Ako Barma! A koľko ľudí to vníma – zopár tisíc?

Ukrývanie porušovania ľudských a občianskych práv je iba jedným z rizík takéhoto správania. Autoritatívne režimy uzavreté pred svetom sú ako časované bomby. Postupne uzatvárajú politické cesty a svojich občanov zbavujú konaktu so svetom. Ale zbavujú tým kontaktu aj svet so sebou. Okrem hroziacich konfliktov, o ktorých sa môžeme dozvedieť, až keď bude neskoro tým vytvárajú v spoločnosti mylnú ilúziu, že sa o ich región netreba zaujímať. Zmizne z očí, zmizne z mysle. Vytrvalá politika Barmy má za následok, že téma autokracie vládnucej tejto krajine je už iba málokedy spoločenskou témou a môže sa tam diať prakticky čokoľvek. Takáto Pálanská uzavretosť (pozn. Aldous Huxley, Ostrov) môže viesť k rozkladu jednej krajiny pod pokrievkou, ale i potichu nakaziť susedov, ako vnútorný kaz na zube múdrosti.

Dôsledky takéhoto vývoja sú nedozierne, ale už tá predstava zviera hrdlo. Irak bol pred pár rokmi intervenovaný zo strany zahraničných politík a vojsk, aby v ňom bol zvrhnutý autoritatívny režim (o skutočných alebo neskutočných motiváciách tohto činu teraz nepolemizujme). Zdanlivá sloboda sa ale mení na peklo, ktoré potichu dusí ešte horšie činy. Tak nejak začínala aj Barma. V takýchto podmienkach umierajú, ale predovšetkých žijú ľudia a ignorovaním týchto skutočností di celý svet zarába na nepríjemné prekvapenia. Nesprávajme sa preto ako veľkí pohodlní ignoranti a neprepínajme bez záujmu kanál. Krv tečie prúdom a mohla by to byť naša krv. V uliciach umierajú deti, podobné tým narodeným v našej zemepisnej šírke. Z nočných môr nás môžu budiť ich bolesné výkriky, alebo sa o ich osudoch môžeme dohadovať, ale musíme vnímať, že sú súčasťou sveta, v ktorom žijeme. A i keď osobne asi mnoho Iračanov, či Mjanmarcov nezachránime, mali by sme nad podmienkami ich existencie minimálne premýšľať, aby sme raz, keď to bude potrebné dokázali zachrániť aspoň seba (alebo mali aspoň čisté svedomie).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?