1984 a dilema prepychu menom sloboda

Autor: Daniela Mužíková | 21.3.2012 o 21:02 | (upravené 21.3.2012 o 21:17) Karma článku: 3,19 | Prečítané:  853x

Na rozdiel od Orwela by som za našich čias už nemusela písať o veľkých bratoch, lebo ma ich dopad – hoci potenciálny (i keď to začína byť opäť otázne) – na životy okolo mňa zatiaľ neťaží. Na rozdiel od čias mojich starých rodičov ma – našťastie – neťaží ani všadeprítomné teplo ich pevných dlaní, zložených na pravom pleci, nech sa človek ocitol kdekoľvek.

freedom.jpg

O to zložitejším, ba priam ťažkým ako sloní zadok zložený na čele postele, sa stal iný pocit. V minulosti zdanlivo neexistujúci. Aj my sa pokúšame minulosť prepísať ako Orwelovi anti-hrdinovia, ešte stále, aj po zvrhnutí vlády prerasteného súrodenca, vlastne po zvrhutí akejkoľvek vlády. O minulej slobode, respektíve, aby som bola presnejšia – možnosti voľby medzi tým, či nám ten slon sadne na hlavu znenazdania, alebo mu ju vopcháme pod mávajúci chvost dobrovoľne v nami zvolenom čase – sa rozširovať nechcem. Ako som už načrtla, váha, ba priam závažnosť slobody, respektíve slobodomyseľnosti dnešného človeka je to, čo ma ťaží, nás všetkých raz začne, a táto ťažoba ešte aj smrdí za lajnom a nestrávenou celulózou.

Príklad (neručím za to, že jednoduchý):

„Uvažoval, zda v té zrušené minulosti bývalo normální ležet takhle v posteli za chladného letního večera, muž a žena, nazí, milují se, kdy se jim zamane, povídají si, o čem se jim zachce, nic je nenutí vstávat, jen tam tak proste leží a naslouchají mírumilovným zvukúm zvenčí. Určite nikdy nebyla taková doba, v níž by se to zdálo obvyklé.“

Štyri riadky, kondenzujúce celý román do chuti, kvapkajúcej na jazyk a rozplývajúcej sa po celej úsnej dutine po zbytok strán... a jej vôňa preráža do nosa, a ovplyvňuje nervové centrá a vy odrazu sedíte v posteli za chladného letného večera, muž a žena, nahí, po jednom z milovaní, rozprávajúc sa, nič vás nenúti vstávať, len tak ste, počúvate zvuky zvonku a dolu hrdlom púšťate malé hlty červeného vína – je trochu trpké a príjemne teplé – ako bol spočiatku aj Newspeak (jazyk novej spoločnosti).

Ste slobodní. To víno, vykvasené z hrozna, čo nie je na prídel vôňou pripomína to, ktoré sa pilo v zatemnených putikách, zo strachu. (Pri istej dávke šťastia, a teda že ste sa narodili dosť neskoro, ste ho nemuseli nikdy okúsiť.) Chutí ale lepšie. Po skromných dúškoch ním vlhčíte ústa hovoriace o bázni príštiacej z textu ako pot. Ústa hovoriace o význame utopických súvetí, o realizácií tých súvetí identifikovateľnej v histórií vašej krajiny, v dobe jej zrodu autorovi na vlastnej koži, chvalabohu, neznámej. Nemusíte sa ponáhľať, vaše formulácie majú čas, no keď sú raz vyslovené, už ich nejde vziať späť a stávajú sa meradlom, tou jednou bobuľou hrozna navyše, pre ktorú musíte zaplatiť o celé kilo viac.

Z postele sledujete hru slnka na nábytku, nijak tomu procesu neúčastní, bohémski muž a žena, nahí, pred ďalším milovaním, blúzite o Orwelovi a premýšľate, či „Ste slobodní?“. (Len tak, z pasie si kladiete otázku, na ktorú pravdepodbne vôbec nechcete odpovedať.) Za vaše názory vás nezavlečú do pracovných táborov, to preto ju možno vyslovíte nahlas. Pravdepodobne vás však bude ktosi súdiť a rozsudok vyniesiete s najväčšou pravdepodobnosťou sami – váš strach to spraví za vás. Môžete odpovedať akokoľvek a môžete si byť istí, že odpoveď bude pod drobnohľadom ostatných (rovnako ako vy slobodných) bytostí, užívajúcich na vás kritériá prísnejšie, než boli kedy použité na nich.

 

A ste v tom sám/sama.

Zarazíte sa, uvedomiac si toho druhého, ako vás počúva. Upíja si z pohára, drží ho správne a vy ste za barbara (vaša úzkosť vás prerastá, hneváte sa na neho/ňu za vašu sebakritickosť). Teplou dlaňou sporadicky pohladí v kŕči napäté lýtka, často a rád/rada nesúhlasí s čerstvo nedopovedaným tvrdením. Hľadáte spôsob, akým ho/ju neuraziť, keď sa rozvášni. V domnení, že v správnej chvíli jeho/jej pozornosť preorientujete na naivné zvuky ulice, čo ukončia debatu a zomelú vás inam, sa necháte poúčať. Počúvate, odrazu poúčate – nenecháte sa predsa v tomto súboji zahanbiť – a v istej chvíli z vás všetky domnienky opadnú. Sedí pred vami nahá sloboda názoru, ktorý nedokážete zniesť a najradšej by ste mu/jej momentálne zlomili nos.

A znenazdania vám na posteli sedí sloboda vo svojej najsurovejšej podobe a strapatým chvostom rozmetáva všetok ten zápach a slamu na strany. Hlava bolí a už to chcete ukončiť, lebo ležíte priamo pod tou voľnosťou a ona vám nad tvárou metá konzekvenciami. Šeptáte úpenlivo sami pre seba: Som predsa slobodný/-á!

Ustúpite, priznáte porážku. Aj to víno akosi medzičasom zhorklo, ale slnko aspoň svieti cez pohár. A nie náhodou ležíte zrazu v posteli za teplého letného večera, muž a žena, nahí, milujete sa, lebo ste zatúžili (zviesť – tému inam?), mlčiac o čom sa vám nechce hovoriť. Čosi vám nedovolí vstávať. Len tak ste. Začínate sa cítiť obvykle, počúvate známe zvuky okolia, pýtajú sa vás, či chcete byť ozaj slobodný/á. A čo vy viete? Ste! A Boh vie, či by ste s vedomím aké má o situácii On aj chceli byť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar konšpirácie podporil, hoci ich má odhaľovať

Podpis pod vyhlásením plným dezinformácií by mal šéf polície podľa prezidenta Andreja Kisku vysvetliť. Vládni politici mlčia.

KOMENTÁRE

Policajný prezident podporuje zbrane namierené proti nám

Obhajoba Gašparovho nadriadeného Kaliňáka však neobstojí.

DOMOV

Danko pocítil silu slovenského hejtu a stále sa skrýva

Politické strany väčšinou diskusie na svojich stránkach čistia, ale nevypínajú.


Už ste čítali?