1984 a dilema prepychu menom sloboda

Autor: Daniela Mužíková | 21.3.2012 o 21:02 | (upravené 21.3.2012 o 21:17) Karma článku: 3,19 | Prečítané:  845x

Na rozdiel od Orwela by som za našich čias už nemusela písať o veľkých bratoch, lebo ma ich dopad – hoci potenciálny (i keď to začína byť opäť otázne) – na životy okolo mňa zatiaľ neťaží. Na rozdiel od čias mojich starých rodičov ma – našťastie – neťaží ani všadeprítomné teplo ich pevných dlaní, zložených na pravom pleci, nech sa človek ocitol kdekoľvek.

freedom.jpg

O to zložitejším, ba priam ťažkým ako sloní zadok zložený na čele postele, sa stal iný pocit. V minulosti zdanlivo neexistujúci. Aj my sa pokúšame minulosť prepísať ako Orwelovi anti-hrdinovia, ešte stále, aj po zvrhnutí vlády prerasteného súrodenca, vlastne po zvrhutí akejkoľvek vlády. O minulej slobode, respektíve, aby som bola presnejšia – možnosti voľby medzi tým, či nám ten slon sadne na hlavu znenazdania, alebo mu ju vopcháme pod mávajúci chvost dobrovoľne v nami zvolenom čase – sa rozširovať nechcem. Ako som už načrtla, váha, ba priam závažnosť slobody, respektíve slobodomyseľnosti dnešného človeka je to, čo ma ťaží, nás všetkých raz začne, a táto ťažoba ešte aj smrdí za lajnom a nestrávenou celulózou.

Príklad (neručím za to, že jednoduchý):

„Uvažoval, zda v té zrušené minulosti bývalo normální ležet takhle v posteli za chladného letního večera, muž a žena, nazí, milují se, kdy se jim zamane, povídají si, o čem se jim zachce, nic je nenutí vstávat, jen tam tak proste leží a naslouchají mírumilovným zvukúm zvenčí. Určite nikdy nebyla taková doba, v níž by se to zdálo obvyklé.“

Štyri riadky, kondenzujúce celý román do chuti, kvapkajúcej na jazyk a rozplývajúcej sa po celej úsnej dutine po zbytok strán... a jej vôňa preráža do nosa, a ovplyvňuje nervové centrá a vy odrazu sedíte v posteli za chladného letného večera, muž a žena, nahí, po jednom z milovaní, rozprávajúc sa, nič vás nenúti vstávať, len tak ste, počúvate zvuky zvonku a dolu hrdlom púšťate malé hlty červeného vína – je trochu trpké a príjemne teplé – ako bol spočiatku aj Newspeak (jazyk novej spoločnosti).

Ste slobodní. To víno, vykvasené z hrozna, čo nie je na prídel vôňou pripomína to, ktoré sa pilo v zatemnených putikách, zo strachu. (Pri istej dávke šťastia, a teda že ste sa narodili dosť neskoro, ste ho nemuseli nikdy okúsiť.) Chutí ale lepšie. Po skromných dúškoch ním vlhčíte ústa hovoriace o bázni príštiacej z textu ako pot. Ústa hovoriace o význame utopických súvetí, o realizácií tých súvetí identifikovateľnej v histórií vašej krajiny, v dobe jej zrodu autorovi na vlastnej koži, chvalabohu, neznámej. Nemusíte sa ponáhľať, vaše formulácie majú čas, no keď sú raz vyslovené, už ich nejde vziať späť a stávajú sa meradlom, tou jednou bobuľou hrozna navyše, pre ktorú musíte zaplatiť o celé kilo viac.

Z postele sledujete hru slnka na nábytku, nijak tomu procesu neúčastní, bohémski muž a žena, nahí, pred ďalším milovaním, blúzite o Orwelovi a premýšľate, či „Ste slobodní?“. (Len tak, z pasie si kladiete otázku, na ktorú pravdepodbne vôbec nechcete odpovedať.) Za vaše názory vás nezavlečú do pracovných táborov, to preto ju možno vyslovíte nahlas. Pravdepodobne vás však bude ktosi súdiť a rozsudok vyniesiete s najväčšou pravdepodobnosťou sami – váš strach to spraví za vás. Môžete odpovedať akokoľvek a môžete si byť istí, že odpoveď bude pod drobnohľadom ostatných (rovnako ako vy slobodných) bytostí, užívajúcich na vás kritériá prísnejšie, než boli kedy použité na nich.

 

A ste v tom sám/sama.

Zarazíte sa, uvedomiac si toho druhého, ako vás počúva. Upíja si z pohára, drží ho správne a vy ste za barbara (vaša úzkosť vás prerastá, hneváte sa na neho/ňu za vašu sebakritickosť). Teplou dlaňou sporadicky pohladí v kŕči napäté lýtka, často a rád/rada nesúhlasí s čerstvo nedopovedaným tvrdením. Hľadáte spôsob, akým ho/ju neuraziť, keď sa rozvášni. V domnení, že v správnej chvíli jeho/jej pozornosť preorientujete na naivné zvuky ulice, čo ukončia debatu a zomelú vás inam, sa necháte poúčať. Počúvate, odrazu poúčate – nenecháte sa predsa v tomto súboji zahanbiť – a v istej chvíli z vás všetky domnienky opadnú. Sedí pred vami nahá sloboda názoru, ktorý nedokážete zniesť a najradšej by ste mu/jej momentálne zlomili nos.

A znenazdania vám na posteli sedí sloboda vo svojej najsurovejšej podobe a strapatým chvostom rozmetáva všetok ten zápach a slamu na strany. Hlava bolí a už to chcete ukončiť, lebo ležíte priamo pod tou voľnosťou a ona vám nad tvárou metá konzekvenciami. Šeptáte úpenlivo sami pre seba: Som predsa slobodný/-á!

Ustúpite, priznáte porážku. Aj to víno akosi medzičasom zhorklo, ale slnko aspoň svieti cez pohár. A nie náhodou ležíte zrazu v posteli za teplého letného večera, muž a žena, nahí, milujete sa, lebo ste zatúžili (zviesť – tému inam?), mlčiac o čom sa vám nechce hovoriť. Čosi vám nedovolí vstávať. Len tak ste. Začínate sa cítiť obvykle, počúvate známe zvuky okolia, pýtajú sa vás, či chcete byť ozaj slobodný/á. A čo vy viete? Ste! A Boh vie, či by ste s vedomím aké má o situácii On aj chceli byť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?