Kde končí nechutná neosobnosť spoločenských fenoménov, ak nie uprostred ich existencie?
Moderná spoločnosť je týchto neúprimných poslov často nepríjemných javov plná a pokojne ich necháva hrať svoju demagogickú hru. Nevychovaný adolescent (čiže 13-ročné dieťa, ktoré ani nevie, kto by ho mal vlastne formovať, tobôž nie ako) rozbije okná na 20 rokov nepoužívanej budove vo vlastnej štvrti a pre komerčné účely sa to pomenuje ako fenomén. Ľudia, ktorí stratili „motiváciu“, prácu, či čokoľvek iné začnú chorobne piť. Stanú sa z nich alkoholici, ich činnosť sa už prestáva podobať aj na normálne ľudské fungovanie, o snahe situáciu zmeniť nehovoriac. Správajú sa ako „pominutí na rozume“ a nazývame to fenomén.
Je fenoménom, že deti bez duševnej prítomnosti rodičov pri ich výchove vybíjajú svoju energiu alebo hnev hlúpym spôsobom. (Alebo by mal možno nasledovať otáznik?)
Rielke v Duinských elégiách napísal „..., každý anjel je strašný.“ Vzhľadom na odkaz básne môžete súhlasiť, či protirečiť, no ja k tomu pridávam: „Každý ´fenomén´ je strašný!“ A my píšeme štatistiky, kreslíme grafy a život interpretujeme v tabuľkách, pokojne sa pri tom dívajúc, ako nám štatisti neusporiadane behajú (a bohužiaľ často doslova umierajú) pred očami.
Je ekonomickou i sociologickou realitou, popisovať svet vzorcami a je to tak dobre. Ale sme všetci úradné jednotky, ktoré by mali život okolo nás vnímať len ako tieňohru čísel a zlomkov? Matky narkomanov, príbuzní nevinných, ktorých zabili pri prestrelkách na blízkom východe, občania zoslabnutých postkomunistických bášt chudoby, bezdomovci uprostred New Yorku to vidia asi inak. Ak ste chorý, neriešite, že Váš problém je článkom štatistiky. Vy máte problém a nejaké číslo, ktoré to má reprezentovať Vás nezaujíma a nezachráni.
Opäť sa vraciam k mojej častej dileme. Zlepšujeme komunikačné zručnosti, na ktorých chceme postaviť novú tvár spoločnosti, či iba ťaháme ponad naše ploty ostnatý drôt, aby sa nás nik nemohol dotknúť?
Nemám rada Don Quichotov, ktorí sa snažia zachraňovať svet jediným párom rúk, je to naivné. Tieto naivky ale aspoň ešte nevybrali oči z jamiek a nekráčajú poslepiačky ulicami podivuhodných miest. V tom, že oni sa ešte dívajú okolo seba tkvie ich krása. Sú stále menej zastúpenou skupinou tých, čo vnímajú smútok aj krásu piatimi zmyslami, nie cez televíznu, či internetovú slamku. Cez tak maličký otvor sa k nám môže dostať iba nepatrný zvyšok chuti a tak jemnú pachuť, ktorú nám ´fenomény´ zanechávajú na jazyku pokojne ignorujeme.
Týrané deti aj stále rastúci počet matiek, ktoré sa rozhodli pre lásku namiesto pohodlia sú nekultúrne hodené do škatule s nápisom ´fenomén´ a to sa mi zdá nevhodné. Hovorím azda veľa, ale odpovedať si, v končenom dôsledku, musí každý sám. Chcete, aby sa krásne aj ohavné, bez ohľadu na to, ako sa Vás dotýka bolo chápané iba ako akýsi štatistický pojem?